Rádi studujeme cokoliv, co se připodobňuje jménu našeho Klubu. Proto jsme byli rádi, když nás několik měsíců zpět oslovil náš kamarád a kolega Vlado Krajčovič. Pracoval na své diplomové práci a v rámci svého bádání se zabýval i operací „Schwarzwald“. Svůj hotový text nám poslal, ale z důvodu čekání na odevzdání jeho diplomové práce se o něj můžeme podělit až teď.
Ještě než vás necháme v klidu číst, rádi bychom touto cestou veřejně poděkovali Vladovi za to, že nám text zpřístupnil a můžeme ho zde prezentovat. Díky. (Z důvodu zachování autorství ponecháváme text ve slovenštině).
Koncom augusta 1944 otriasol nemeckou armádou na východnom fronte, politický prevrat v Rumunsku, ktorý sa odohral 23. augusta 1944. Rumunsko tak zvrhlo dovtedajšieho diktátora Antonesca a vypovedalo všetky spojenecké zmluvy s Nemeckom, čím sa zaradilo na stranu Spojencov. Nemecké armádne velenie sa preto začalo oprávnene obávať straty ďalších nemeckých vojenských spojencov. Velenie skupiny armád Severná Ukrajina preto už 24. augusta 1944 vypracovalo pokyny pre armádnu skupinu Heinrici, ktorej súčasťou bola aj maďarská 1. kráľovská armáda (1. magyar királyi honvédhadsereg). Obávalo sa totiž, že by maďarské vojská prestali čiastočne alebo úplne brániť jednotlivé úseky frontu. Štátny prevrat v Budapešti mohol vypuknúť kedykoľvek. Armádna skupina Heinrici preto mala za úlohu pozorovať maďarskú 1. kráľovskú armádu a v prípade problémov, bolo treba zaistiť jej hlavného veliteľa, ktorým bol od 1. augusta 1944 Vezérezredes (generálplukovník) Béla Miklós. V prípade, že by maďarské vojská prestali brániť front, mali byť tieto medzery vyplnené nemeckými jednotkami. Následne boli tieto pokyny ešte doplnené, pretože sa velenie skupiny armád obávalo rovnakého prevratu aj na území Slovenska. V prípade prevratu na Slovensku sa nemecké velenie obávalo ochrany nemeckých tylových jednotiek na území východného Slovenska, kde boli sústredené dve slovenské pešie divízie pod velením generála Augustína Malára. Tieto opatrenia mali mať mimoriadne utajenie a ich vykonávanie sa malo uskutočňovať iba na heslo.
Medzi jednotky armádnej skupiny „Heinrici“, ktoré operovali na území Slovenska na konci augusta 1944, patrili jednotky 1. tankovej armády. Tá pozostávala z XXIV. tankového zboru a XI. armádneho zboru. Oba vojenské útvary sa rovnako začali pripravovať na nespoľahlivosť slovenskej armády a začali uskutočňovať patričné opatrenia. Veliteľstvo armádnej skupiny „Heinrici“ poverilo 24. augusta 1944 XXIV. tankový zbor, aby zostavil predsunuté oddiely, ktoré mali tvoriť časti 68., 96. a 208. pešej divízie. Tieto predsunuté oddiely mali následne slúžiť pre prípadnú operáciu v tyle armádnej skupiny a mali byť pripravené na heslo „Schwarzwald“. Oddiely mali podľa plánov pozostávať z 1 práporu granátnikov, ktorí mali byť prepravení nákladnými autami, 1 výpomocne motorizovanej batérie, 1 čaty ženistov, 1 roty ťažkých protitankových kanónov a 1 čaty protilietadlového delostrelectva. Celková operácia na odzbrojenie dvoch východoslovenských divízii dostala názov „Kartoffelernte“. Predbežne sa počítalo s dvoma variantmi ako operácia prebehne. Prvou bolo odzbrojenie slovenských jednotiek bez ich následného internovania (Kartoffelernte ohne Prämie) a druhou malo byť odzbrojenie slovenských jednotiek aj s ich následným internovaním (Kartoffelernte mit Prämie). Operácia mala prebehnúť naraz na celom území Slovenska. Na operačnom území východného Slovenska spadala akcia pod velenie skupiny armád Severná Ukrajina. Na západnom a strednom Slovensku zodpovedal za jej správny priebeh Nemecký generál pri MNO, ktorý bol podriadený veleniu skupiny armád Severná Ukrajina.
Velenie skupiny armád Severná Ukrajina po naplánovaní preventívnych operácii, pre prípad straty spojeneckej slovenskej armády v operačnom území východného Slovenska, spočiatku vyčkávalo so spustením opatrení na jej odzbrojenie. Situáciu urýchlili rastúce podozrenia z jej nespoľahlivosti. Preto boli jednotky skupiny armád Severná Ukrajina uvedené 30. augusta 1944 do pohotovosti. Pre pripravované odzbrojenie slovenských vojsk, v operácii Kartoffelernte, plánovalo velenie skupiny armád Severná Ukrajina použiť a) predsunuté oddiely XXIV. tankového zboru (operácia Schwarzwald), b) jednotky generálmajora von Rintelena a c) skupinu veliteľa tylového armádneho priestoru 531 (Korück 531).
Velenie XXIV. tankového zboru rozhodlo o spojení predsunutých oddielov 68., 96. a 208. pešej divízie, v rámci operácie „Schwarzwald“, do uzavretého motorizovaného zväzu. Velením nad celým zväzom bol poverený plukovník Mathias zo 68. pešej divízie, podľa ktorého dostala názov aj celá bojová skupina a pre potreby velenia dostal pre túto operáciu k dispozícii štáb 338 pešieho pluku. Velenie XXIV. tankového zboru rátalo s dlhším nasadením predsunutých divízii mimo ich materské útvary.
Postupne sa začali objavovať nepotvrdené informácie o postupe slovenských jednotiek na sever, aby tak zabránili vstupu nemeckých vojsk na obsadenie priestoru východného Slovenska. Následne sa nemecké velenie dozvedelo o odlete plukovníka Talského, ktorý bol zástupcom generála Malára, so skupinou asi 18 slovenských lietadiel do Sovietskeho zväzu. Tento fakt presvedčil veliteľstvo skupiny armád Severná Ukrajina, aby 31. augusta 1944 vydalo rozkaz na vykonanie akcie „Kartoffelernte mit Prämie“. Nasadené nemecké vojská tak mali slovenských vojakov čo najrýchlejšie odzbrojiť a internovať. Slovenské jednotky sa za žiadnu cenu nemohli dostať k sovietskym vojskám. Preto museli frontové jednotky XXIV. tankového zboru a XI. armádneho zboru dôkladne uzavrieť všetky cesty severne od južných hraníc Generálneho gubernátu, ktoré viedli na severovýchod a sever. Ukoristené ťažké zbrane, strelivo a pohonné látky bolo treba zabezpečiť a strážiť. Ručné zbrane a pechotnú muníciu mohli jednotky použiť pre svoje vlastné vyzbrojenie. Odzbrojených vojakov mali postupujúce nemecké jednotky internovať, sústrediť a strážiť, pričom mohli byť využívaní ako pracovná sila.
Predsunuté oddiely XXIV. tankového zboru dostali za úlohu odzbrojiť slovenskú 1. pešiu divíziu. Preto mali čo najrýchlejšie preniknúť do priestoru slovenskej 1. pešej divízie a vyradiť jej veliteľské štáby a spojenie medzi jednotlivými časťami podliehajúcich slovenských jednotiek, aby tak samotne odzbrojenie prebehlo čo najrýchlejšie a minimalizovali sa prípadné straty. Krátko pred 11. hodinou sa dostavil Oberst Mathias na veliteľské stanovište zboru a veliteľom zboru bol uvedený do jeho úloh. Hneď na to boli uvedené predsunuté oddiely do stavu pohotovosti a veliteľstvu zboru bolo nariadené aby vykonal prieskumné akcie, ktoré mali zistiť prípadný pohyb slovenských vojsk. Predsunuté oddiely mali vyraziť zo svojich stanovíšť o 12:30 na pochod. Predsunutý oddiel 208 mal postupovať cez Nowy Żmigród na juh smerom na Bardejov a Prešov, kde mal nadviazať spojenie so skupinou Nemeckého veliteľa pre obranu Beskýd von Rintelena. Predsunutý oddiel 68 sa mal postupom cez Duklu a Tylawu zmocniť Duklianského priesmyku a obsadiť ho. Predsunutý oddiel 96 mal za úlohu pochodom cez Rymanów – Jaślisku – Tylawu predbehnúť pri Duklianskom priesmyku predsunutý oddiel 68 a preniknúť ďalej na juh do priestoru Giraltoviec. Už o 14:30 dosiahli časti učebnej roty XXIV. tankového zboru Dukliansky priesmyk, kde si neskôr dočasne zriadil veliteľské stanovište Oberst Mathias. Slovenské jednotky umiestnené na poľskej strane Duklianskeho priesmyku sa podarilo bez odporu odzbrojiť predsunutému oddielu 68. V neskorých popoludňajších hodinách dosiahol pri prieniku na juh Nižný Svidník. Jednotky predsunutého oddielu 96 sa v tom čase nachádzali ešte len v priestore Barwinek a chystali sa prekročiť Dukliansky priesmyk. Medzičasom učebná rota XXIV. tankového zboru odzbrojila slovenské jednotky vo Vyšnom Komárniku a postúpila do Nižného Komárniku, kde narazila na odpor jednej batérie, ktorý následne ihneď zlikvidovala. O 18:30 postupoval predsunutý oddiel 96 už na Giraltovce, kde plánoval zajať štáb slovenskej 1. pešej divízie.
Tento nariadený útok, vrátane útoku na Prešov jednotkami predsunutého oddielu 208, bol následne zrušený a presunutý smerom na Bardejov. V tom čase už boli totiž obe mestá obsadené jednotkami Nemeckého veliteľa pre obranu Beskýd. Postupujúcim jednotkám XXIV. tankového zboru tak stačilo iba nadviazať v oboch miestach spojenie s nemeckými jednotkami postupujúcimi z juhu. Rýchle tempo nasadenia, počas prvého dňa odzbrojovania slovenských jednotiek, sa však nepodarilo udržať pri všetkých predsunutých oddieloch XXIV. tankového zboru. Predsunutý oddiel 208 sa zdržal už vo svojom nástupnom priestore a opustil Nowy Żmigród až po 16:00. Velenie XXIV. tankového zboru, preto prostredníctvom ordonančného dôstojníka generálneho veliteľstva, naliehalo na splnenie rozkazu, pretože počítalo s využitím momentu prekvapenia. Rýchly presun neumožňoval ani fakt, že väčšina motorových vozidiel tvorili pásové ťahače RSO a mulice. Nakoniec už o 20:30 stál predsunutý oddiel 3 km severne od Bardejova, pričom zajal niekoľko stoviek zajatcov a nadobudol rozsiahlu korisť. V tom čase bol už Bardejov pravdepodobne obsadený predsunutým oddielom 96 postupujúcim zo smeru od Giraltoviec. Po pomerne úspešnom a rýchlom odzbrojení veľkej časti slovenských vojsk v priebehu prvého dňa, na území východného Slovenska, bojovali nemecké jednotky už iba s malými lokálnymi skupinami slovenských vojakov, ktorí prešli na stranu povstania a odmietli sa dať odzbrojiť. Hlavné velenie skupiny armád Severná Ukrajina sa snažilo čo najrýchlejšie zlomiť aj tento posledný odpor.
Odzbrojovanie slovenských vojsk pokračovalo aj na druhý deň, 1. septembra 1944. K prestrelkám došlo v oblasti medzi Vyšným Orlíkom a Nižným Mirošovom, rovnako aj juhozápadne od Stročína. Vo večerných hodinách podnikli povstaleckí vojaci z pôvodnej 1. pešej divízie útok na Bardejov, pri ktorom sa im podarilo oslobodiť internovaných slovenských vojakov. Nasledujúci deň sa nemeckým jednotkám podarilo odzbrojiť v lese južne od Dubovej zhruba 200 – 300 člennú skupinu slovenských vojakov. Rovnako okolo 13:00 sa okupačným jednotkám vzdala batéria horských kanónov pri Finticiach a zlikvidovaný bol aj odpor v lesoch severne nad dedinami Mošurov a Hradisko. Dňa 3. septembra 1944 sa podarilo nemeckým vojskám zlomiť odpor slovenských vojakov bývalej 1. pešej divízie aj v oblasti obce Demjata. Na druhý deň útočili nemecké jednotky, pod velením Obersta Mathiasa, západne a juhozápadne od Bardejova v priestore Tarnov – Gerlachov- Bogliarka – Kríže. Už 5. septembra 1944 sa tak uzavrela slučka v okolí Čergova, kam uniklo množstvo príslušníkov bývalej 1. pešej divízie. Zo severu útočili na Kríže predsunuté oddiely 68 a 96, pričom predsunutý oddiel 208 postupoval od východu na Ľvov. Nemecké jednotky pod velením von Rintelena zatiaľ blokovali ústupové cesty smerujúce na juh a západ. Hrozba mohutného útoku sovietskej armády, do priestoru frontu Skupiny armád Severná Ukrajina, prinútila jej velenie, aby stiahlo niektoré jednotky z východného Slovenska. Preto sa rozkazom, z dňa 6. septembra 1944, prevelil štáb skupiny Mathias, predsunuté oddiely 96 a 208 ku svojim materským divíziám v XXIV. tankovom zbore. Predsunutý oddiel 68 zostal na území východného Slovenska ale podriadil sa pod velenie von Rintelena. V tento deň sa podarilo zvyšným nemeckým vojskám obsadiť Ľvov a Hutu. Zvyšok povstaleckých síl bol prinútený k ústupu pod horský masív Minčolu, kde sa 7. septembra 1944 boje skončili.
Zvyšky povstalcov sa v malých skupinkách snažili dostať k povstaleckým vojskám na strednom Slovensku. Popri potláčaní posledných ohnísk odporu sa nemecké velenie snažilo čo najskôr odsunúť internovaných vojakov a zabezpečiť aj získanú koriť, ktorú tvorili dopravné prostriedky, pohonné hmoty, zbrane a iný vojenský materiál. Celkovo sa podarilo nemeckým vojskám na území východného Slovenska internovať zhruba 18 000 vojakov východoslovenskej armády.
Autor textu: Vladimír Krajčovič
Předmluva a fotografie: Jiří Prunelle Švestka
Fotografie jsou pouze ilustrační.